O našej obci

Horská obec Petrova Lehota leží v v juhozápadnej časti Strážovských vrchov v doline povrchového toku Petrovka. Jej územie je teda súčasťou Strážovských vrchov, tvoriacich pomerne rozsiahly horský krajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti Západných Karpát. Územie obce a jej okolie z geomorfologického hľadiska má typický členitý vrchovinný charakter a je súčasťou horského krajinného podcelku Trenčianska vrchovina, a to jeho krajinnej časti Teplická vrchovina. Charakteristický je stredne rezaný vrchovinný reliéf s amplitúdou 181 – 310 m a so stredným uhlom sklonu svahov 10 – 14°. Vrchovinný reliéf územia obce sa vyznačuje určitou rôznorodosťou v dôsledku rôzneho geomorfologického vývoja, najmä v závislosti od geologickej a tektonickej stavby a rôznej geomorfologickej hodnoty hornín. Preto sa tu možno stretnúť s hladšie modelovanými, tak aj s ostrejšími, prípadne až s bralnatými tvarmi reliéfu.

Erb obce Petrova Lehota

Radko Rožánek
starosta obce

História obce Petrova Lehota

Historický vývoj názvu obce

Obec Petrova Lehota bola založená na zákupnom práve začiatkom 14. Storočia. Kedysi patrila Petrovi, synovi Pavla z Diviak, a volala sa Lyhota Petri. V roku 1355 sa spomína „plantatio Petri“ (novozaložená osada – dedina), ktorej osídlenie patrilo Petrovi.

dom1

Z pôvodného chotára Motešíc sa obec Petrova Lehota oddelila v roku prvé písomnej zmienky – 1346. Vlastníkmi chotára sa stal zeman Motešický a v zálohe aj rodiny Rožňovcov z Rožňovských Mitíc. V roku 1598 mala obec  27 domov, o 122 rokov neskôr, t.j. v roku 1720 bolo evidovaných  12 daňovníkov. Od roku 1720 do roku 1828 bol zaznamenaný vzostup počtu rodín a obytných domov. Napríklad v roku 1784 mala obec  33 domov, 41 rodín a 270 obyvateľov. Rok 1828 bol rokom úpadku, kedy sa evidovalo 24 domov a 269 obyvateľov.

História osídlovania obce

Zaujímavý je historický vývoj názvu obce Petrova Lehota. V roku 1. Písomnej zmienky – 1346 mala obec názov Lyhota Peter. Po uplynutí 85 rokov (1431) obec nazývali Peter Lehota. V roku 1458 Petrowa Lhota, v roku 1520 Petrowa Lehota. V maďarskom jazyku sa používali názvy Petrilehota, Péterszabadja.

Podoba terajšieho názvu bola zaznamenaná v 17. A 18. Storočí. V rokoch 1906 – 1913 pretrvával názov obce Peterszabadja . Tento názov bol charakteristický pre vtedajšiu maďarskú nadvládu na Slovensku.

Od roku 1920 sa začala obec evidovať pod názvom Petrová Lehota s dlhou koncovou samohláskou á. Od roku 1927 sa názov obce Petrova Lehota nemenil a používa sa i v terajšom období.

Panstvo

Panstvo Horné Motešice, v rokoch 1922 – 1944 časť majetkov rodiny Majthenyi-Motešický z Horných Motešíc v obciach Dolné Motešice, Horné Motešice, Peťovka a Petrova Lehota odkúpil Oliver Seldern, ktorý z nich vytvoril samostatné panstvo.

Podľa dohody z 18.12.1922 dal Seldern časť pozemkov v Horných Motešiciach do nájmu vojenskej správe, ktorá tam zriadila žrebčín. Panstvo sa postupne zmenšovalo odpredajmi v roku 1927 a následnou pozemkovou reformou, no i tak malo v roku 1933 rozlohu ešte 683,5 ha.

Majiteľ panstva Oliver Seldern zomrel vo Viedni v roku 1926 a majetok po ňom riadil syn Oliver Peter Seldern, ktorý ho v roku 1934 predal veľkostatkárovi Rudolphovi Sievenscheinovi. K veľkostatku patrila i tehelňa v Horných Motešiciach.

Výhody a nevýhody života v obci v roku 1770

Obec Petrova Lehota je jednou z mnohých, ktorá žila svojím spôsobom života. Snahou všetkých občanov bolo zabezpečiť si obživu pre seba, rodinu a pre doma chovaný dobytok či hydinu. Aké mala obec výhody alebo nevýhody, najlepšie vystihujú odpovede na 9 bodov z roku 1770, z ktorých je zrejmé:

–          V obci v roku 1770 nebol založený urbár, a preto sa riadila len podľa obyčajov, ktoré boli vlastné obyvateľom obce. V tom období bol chotár rozdelený na dve časti. Pretože vôčšia časť oráčiny bola pri horách a na vrchoch, pôda bola neúrodná. Táto neúrodná zem sa preto zasievala iba ovsom a len tretina polí bola úrodnejšia, kde sa mohlo siať žito, raž a jačmeň. Čo bolo lepšie položené, to bola časť lúk, ktoré umožňovali kosenie 2-krát a ostatné len raz do roka.

–          Petrova Lehota bola od mesta Trenčín a Bánovce vzdialená na jednu míľu, a to občanom umožňovalo predať akékoľvek veci z vlastnej produkcie, ak im prevyšovali.

–          Vzhľadom k tomu, že v chotári bolo dosť pasienkov, o obživu dobytka bolo postarané. Obdobná situácia bola i s vodou, ktorej bolo vždy dostatok i pre napájanie dobytka.

–          Čo sa týka dreva, ktoré sa spravidla používalo na stavby alebo na kúrenie, v horách ho bolo dosť, avšak mohli si ho zabezpečiť iba s dovolením pána. Súhlas pána sa vzťahoval i na zber lesných plodov, pasenie ošípaných. Od každého kusa však museli zaplatiť jednu mericu ovsa. Ovocné stromy okrem svojich záhrad pri obytných domoch mali aj na roliach. Vo svojich usadlostiach a na poliach mávali obyvatelia tiež kapustniská. K tomu mali pridelené orné polia, na ktoré obyčajne vysiali 14 meríc zbožia, od ktorých panstvu neplatili.

–          V chotári boli i močidlá na namáčanie konopí i panský mlyn, kde si mohli zomlieť obilie.

–          Pretože obec patrila pod panstvo v Motešiciach i obyvatelia mali svoje nevýhody: z celej výmery chotára boli dve tretiny neúrodných polí, na ktorých mohli siať len ovos a tenkel. Okrem toho veľké škody na úrodách im spôsobovali lejaky a búrky. Ďalšou nevýhodou bolo, že nemali rovnako rozdelené lúky a polia, preto pri popise každý nahlasoval len to, čo užíval. Ale pokiaľ išlo o povinnosti, tie platili pre každého rovnako. Povinnosťou napríklad bolo, že kto mal celú usadlosť, bol povinný každý deň posielať na pešie roboty od sv. Jána do sv. Michala tri osoby a od sv. Michala do sv. Jána dve. Ak pešia robota nebola, muselo sa každý deň robotovať – pracovať s pluhom. Ak bolo potrebné, museli na svojich povozoch z lesov zvážať drevo pre svojich pánov. Želiari každý deň od Jána do Michala posielali dvoch a od Michala do Jána jedného do roboty. Z celej usadlosti museli posielať po dve osoby a želiari po jednej osobe na pradenie panských konopí, podľa potreby aj každý deň.

–          Pri zvážaní obilia dávala každá celá usadlosť štvorzáprah a pri vyvážaní hnoja každé dve usadlosti dávali štvorzáprah.

–          Dochádzka do práce a z práce sa započítavala. Takzvaný deviatok nedávali v tom období zo žiadnej úrody, okrem oviec a včiel (úľov). Povinnosťou bolo platiť svojim pánom za jednu ovcu 10 denárov, z každého klatu 10 denárov, za kozu 25 denárov. Okrem toho dve celé usadlosti ročne odovzdávali 20 kureniec a želiar 10 kureniec. Kmínu a lieskovcov, keď Pán Boh požehnal, museli odovzdať 12 holieb alebo namiesto toho zaplatiť hotovými peniazmi.

–          Obec mala jednu želiarsku usadlosť, ktorú opustil poddaný pána Pavla Motešického. Pán ju dal do árendy tunajším želiarom, ale žiadne povinnosti okrem árendy z nej nemal.

Z týchto odpovedí, ktoré sú zaznamenané Jánom Škorcom, richtárom, Martinom Blahom a Jurajom Blahom, prísažnými a Jurajom Zuštinom a Martinom Vlachom starším, je možno usúdiť, že všetci vtedajší občania boli poddanými svojich pánov.

O poslušnosti poddaných

dom2O poslušnosti poddaných z obce Petrova Lehota, ktorí patrili pánovi Pavlovi Motešickému, svedčí i vyšetrovanie, ktoré sa viedlo vo veci užívania lesov pri hatiach a ceste rozdeľujúcej chotár Peťovky a Soblahova.

Keďže i Peťovka patrila pod Motešické panstvo, svedectvo svedkov z Petrovej Lehoty potvrdilo, že obyvatelia Peťovky vždy užívali územie, o ktoré bol spor medzi Soblahovom a Peťovkou. V uvedenom spore z obce Petrova Lehota svedčili: Andrej Skult, 70-ročný, Štefan Škorec, 75-ročný, Andrej Škorec, 70-ročný, Ján Beňoviech, 100-ročný, Ján Tomba, 100-ročný, Ján Blaho, 90-ročný,, Ján Jankovič, 80-ročný, Pavol Kopecký, 70-ročný, Juraj Junkoviech, 60-ročný.

Podobné svedectvo o spore hraníc nám vydal Mikuláš Prílezský, slúžny a Ondrej Marke, prísažný z Trenčianskej župy, že na žiadosť Jána Piskiho, opáta na Skalke, prišiel na sporné miesto na hraniciach chotárov Petrovej Lehoty, Teplej a Opatovej, na ktoré si robil nárok Pavol Motešický. Pod vrcholom Psia noha pri dedine Teplá však protestoval proti tejto obhliadke provizór Trenčianskeho hradu, ku ktorému Teplá patrila a uvádzal, že medzi Gašparom Ilesházim, majiteľom Trenčianskeho hradu a opátom na Skalke nie sú spory o hranice (písomnosť zo dňa 17. Decembra 1641).