Obec Petrova Lehota je jednou z mnohých, ktorá žila svojím spôsobom života. Snahou všetkých občanov bolo zabezpečiť si obživu pre seba, rodinu a pre doma chovaný dobytok či hydinu. Aké mala obec výhody alebo nevýhody, najlepšie vystihujú odpovede na 9 bodov z roku 1770, z ktorých je zrejmé:
– V obci v roku 1770 nebol založený urbár, a preto sa riadila len podľa obyčajov, ktoré boli vlastné obyvateľom obce. V tom období bol chotár rozdelený na dve časti. Pretože vôčšia časť oráčiny bola pri horách a na vrchoch, pôda bola neúrodná. Táto neúrodná zem sa preto zasievala iba ovsom a len tretina polí bola úrodnejšia, kde sa mohlo siať žito, raž a jačmeň. Čo bolo lepšie položené, to bola časť lúk, ktoré umožňovali kosenie 2-krát a ostatné len raz do roka.
– Petrova Lehota bola od mesta Trenčín a Bánovce vzdialená na jednu míľu, a to občanom umožňovalo predať akékoľvek veci z vlastnej produkcie, ak im prevyšovali.
– Vzhľadom k tomu, že v chotári bolo dosť pasienkov, o obživu dobytka bolo postarané. Obdobná situácia bola i s vodou, ktorej bolo vždy dostatok i pre napájanie dobytka.
– Čo sa týka dreva, ktoré sa spravidla používalo na stavby alebo na kúrenie, v horách ho bolo dosť, avšak mohli si ho zabezpečiť iba s dovolením pána. Súhlas pána sa vzťahoval i na zber lesných plodov, pasenie ošípaných. Od každého kusa však museli zaplatiť jednu mericu ovsa. Ovocné stromy okrem svojich záhrad pri obytných domoch mali aj na roliach. Vo svojich usadlostiach a na poliach mávali obyvatelia tiež kapustniská. K tomu mali pridelené orné polia, na ktoré obyčajne vysiali 14 meríc zbožia, od ktorých panstvu neplatili.
– V chotári boli i močidlá na namáčanie konopí i panský mlyn, kde si mohli zomlieť obilie.
– Pretože obec patrila pod panstvo v Motešiciach i obyvatelia mali svoje nevýhody: z celej výmery chotára boli dve tretiny neúrodných polí, na ktorých mohli siať len ovos a tenkel. Okrem toho veľké škody na úrodách im spôsobovali lejaky a búrky. Ďalšou nevýhodou bolo, že nemali rovnako rozdelené lúky a polia, preto pri popise každý nahlasoval len to, čo užíval. Ale pokiaľ išlo o povinnosti, tie platili pre každého rovnako. Povinnosťou napríklad bolo, že kto mal celú usadlosť, bol povinný každý deň posielať na pešie roboty od sv. Jána do sv. Michala tri osoby a od sv. Michala do sv. Jána dve. Ak pešia robota nebola, muselo sa každý deň robotovať – pracovať s pluhom. Ak bolo potrebné, museli na svojich povozoch z lesov zvážať drevo pre svojich pánov. Želiari každý deň od Jána do Michala posielali dvoch a od Michala do Jána jedného do roboty. Z celej usadlosti museli posielať po dve osoby a želiari po jednej osobe na pradenie panských konopí, podľa potreby aj každý deň.
– Pri zvážaní obilia dávala každá celá usadlosť štvorzáprah a pri vyvážaní hnoja každé dve usadlosti dávali štvorzáprah.
– Dochádzka do práce a z práce sa započítavala. Takzvaný deviatok nedávali v tom období zo žiadnej úrody, okrem oviec a včiel (úľov). Povinnosťou bolo platiť svojim pánom za jednu ovcu 10 denárov, z každého klatu 10 denárov, za kozu 25 denárov. Okrem toho dve celé usadlosti ročne odovzdávali 20 kureniec a želiar 10 kureniec. Kmínu a lieskovcov, keď Pán Boh požehnal, museli odovzdať 12 holieb alebo namiesto toho zaplatiť hotovými peniazmi.
– Obec mala jednu želiarsku usadlosť, ktorú opustil poddaný pána Pavla Motešického. Pán ju dal do árendy tunajším želiarom, ale žiadne povinnosti okrem árendy z nej nemal.
Z týchto odpovedí, ktoré sú zaznamenané Jánom Škorcom, richtárom, Martinom Blahom a Jurajom Blahom, prísažnými a Jurajom Zuštinom a Martinom Vlachom starším, je možno usúdiť, že všetci vtedajší občania boli poddanými svojich pánov.